29. máj Mk 11, 11-25

„Nebol totiž čas fíg...“ Aj k nám Pán prichádza s očakávaním plodov možno práve v čase, keď sa na to necítime pripravení. Má na to právo – On totiž vie, že Božie živiny v nás môžu priniesť život a vzbudiť plodnosť aj v období, keď sa my vôbec necítime pripravení. Napríklad taký plod odpustenia. Maj vieru v Boha!

28. máj Mt 26, 36-42

„Nech sa stane tvoja vôľa.“ Najvyšší veľkňaz, Ježiš, nás učí plniť Otcovu vôľu, vypiť podaný kalich až do konca. Sám pritom zakúsil mieru slabosti ľudského tela. Kráčajme svojím životom spolu s Ním, učiac sa od Neho, naplnení Jeho Duchom.

27. máj Mk 10, 32-45

Sú hodnoty a sily, ktoré panujú nad ľuďmi v tomto svete. Život tých, čo nasledujú Krista, je však pre druhých – službou. Nie zo zásady, ale preto, že pijú z Jeho kalicha a v ich srdciach horí Ježišov Duch, ktorý mení všetko zvnútra.

26. máj Mk 10, 28-31

Nepozýva nás opustiť našich najbližších Ten, kto nás volá, aby sme milovali ešte aj svojich nepriateľov! Hovorí však, že Jeho ponuka je mnohonásobne väčším dobrom než iné veľké dobrá v našom živote. Dokonca aj vtedy, ak by nám jej prijatie prinieslo prenasledovanie! Kto túto vec pochopí ako prvý a kto ako posledný, je prekvapivé. Možnosť žiť pre Ježiša a pre evanjelium totiž ľudí rozsudzuje úplne ináč ako naše prvoplánové vnímanie.

25. máj Jn 19, 25-34

Koľkokrát nám to už bolo povedané – a dnes sa nám to opakuje znova: samotným faktom, že patríš do spoločenstva Cirkvi, máš Matku, ktorá ťa miluje, ktorá s tebou súcití a rozumie každej tvojej situácii. Ona sama prešla skúškou utrpenia a vždy dokázala rozpoznať Božiu vôľu – dobro, ktoré sa ticho uskutočňuje v našom živote. Pod krížom svojho Syna nás učí prijímať kríž so zrakom upretým na nebo, na ktoré sa pripravujeme. Nad každou z týchto situácií zaznieva Ježišovo „Žíznim!“ – vyjadrenie Jeho silnej túžby po naplnení prísľubov, vo viere v ktoré kráčal na Golgotu a vystúpil až na kríž. A tým najväčším prisľúbením je zoslanie Ducha Svätého na Jeho učeníkov.

24. máj Jn 20, 19-23

Je zaujímavé, že Duch Svätý neobnovuje pôvodný stav vecí – neodstraňuje rozdiely medzi jazykmi, neučí nás hovoriť rovnakým jazykom. Rozdiely zostávajú, ale je tu jednota; Boh nemá záujem o fádnu uniformitu, ale o zázrak jednoty v rozmanitosti – dary milosti sú rôzne, ale je to ten istý Boh, ktorý spôsobuje všetko v každom.

23. máj Jn 21, 20-25

Prečo niekto zostáva, kým iný odchádza, prečo niekoho trápi bolesť, a iného obchádza... Vo svojej reakcii na takéto myšlienky nás Ježiš volá k slobode: Prestaň sa znepokojovať tým, čo nie je tvoja úloha, dôveruj mi. Náš život má totiž zmysel aj bez toho, aby sme rozumeli všetkému, čo sa deje okolo nás. Boh vie, čo robí. A mne stačí nasledovať Ježiša – krok za krokom, s očami upretými na Neho, nie na ostatných. Lebo iba tam je pravá sloboda, pokoj a život.

22. máj Jn 21, 15-19

Ako je to s mojou vierou? V akom stave vlastne som? Niekedy sa nám zdá, že to vieme. No potom príde skúsenosť, ktorá nás donúti vytriezvieť zo sebaklamu. Až po viacerých takýchto momentoch precitnutia možno napokon dozrievame k úprimnému a pravdivému odovzdaniu tohto hodnotenia do Ježišových rúk – podobne ako apoštol Peter.

21. máj Jn 17, 20-26

Byť jedinými protagonistami svojho života, realizovať sa, stať sa niekým, mať svoje miesto v spoločnosti a dosiahnuť svoje ciele – s takýmito ambíciami, ktoré do nás vštepuje mentalita súčasnej kultúry, nedokážeme skutočne dúfať, ani pochopiť, akým úžasným darom je byť povolaný a včlenený do Cirkvi. Pritom je to najväčšia milosť, aká sa nám mohla dostať v tomto rozhádanom svete. Práve tu sme chránení pred diktatúrou vlastného ega. Boli sme totiž stvorení pre jednotu – v nej nachádzame pravú sebarealizáciu.

20. máj Jn 17, 11b-19

V Cirkvi neustále zakúšame dôsledky Ježišovej modlitby, ktorej úryvky počúvame v týchto dňoch. Otec ju vypočúva. A v centre tejto modlitby si aj ty. A preto je dobré si všimnúť, že Ježiš neprosí, aby sme boli vzatí zo sveta, ani aby nás svet prijal a miloval. Neprosí o to, aby sme neboli prenasledovaní. Ale prosí, aby sme boli naozaj slobodní od zla, predovšetkým v našom srdci.

19. máj Jn 17, 1-11a

„A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je ...“ O kom to Ježiš hovorí, naznačujúc, že je to prvok podstatne Ho spájajúci s Otcom a dôvod Jeho slávy? Čosi, čo je zmyslom všetkého, na čo sa podujíma, keď ide na smrť. Všimni si to dnes dobre – ide o pravdu, ktorú sa oplatí nosiť v srdci.

18. máj Jn 16, 29-33

Ježišove slová zo záveru dnešného evanjelia sú veľkou útechou pre každého, kto zápasí so strachom, neistotou či utrpením. Ježiš nepopiera realitu bolesti – hovorí priamo: „Vo svete máte súženie.“ No hneď dodáva, že máme dúfať – lebo On už „premohol svet“. Nie silou zbraní, ale silou lásky, ktorá prešla krížom a smrťou. Je to výzva veriť, že posledné slovo nemá zlo, ale Boh. V Ježišovom víťazstve máme nádej, ktorá nás drží aj v najtemnejších chvíľach. Dúfať znamená nežiť zo svojich síl, ale z Jeho prítomnosti.

17. máj Jn 17, 1-11a

„... a ja idem k tebe“ – pri týchto slovách až zamrazí, keď si aspoň sčasti uvedomíme, čo nasledovalo potom a akým spôsobom Ježiš „oslávil“ Otca v tej Svojej HODINE, ktorá skutočne čoskoro nadišla. Vieme však, že práve pre ňu prišiel a bola vyústením Jeho života. V nej nám totiž daroval večný život: spolu s Ním aj my môžeme vstupovať do Hodiny nášho života tým istým štýlom a s tou istou nádejou, čo On.