Rím: Životopis mučeníka Štefana

V Generálnom archíve rehole minoritov v Ríme bol nájdený vzácny životopis mučeníka Štefana Iglódiho.

Minoritský novic Eliáš Štefan Iglódi je známou postavou františkánskych dejín. Po jeho smrti v roku 1639 mu rehoľné spoločenstvo i Boží ľud spontánne začali prejavovať úctu, ktorá po stáročia nikdy neupadla celkom do zabudnutia a v posledných rokoch sa vďaka znovuobjaveniu jeho telesných ostatkov začala rýchlejšie šíriť na Slovensku i v zahraničí. Príbeh tohto mladého muža sa providelne objavoval v mnohých dôležitých archívnych dokumentoch a v knihách veľkých historikov našej rehole. Autori ho často spomínajú ako konvertitu z kalvinizmu a mučeníka pre katolícku vieru a pre vernosť rehoľnému povolaniu.

O samotnom živote mladého novica a jeho charakterových črtách sme dosiaľ nemali veľa historických faktov. Preto môžme dnes s veľkou radosťou konštatovať, že sme v Generálnom archíve nášho rádu v Ríme objavili vzácny, pravdepodobne prvý životopis br. Štefana, ktorý prináša niekoľko nových informácii o jeho živote pred vstupom do rehole i po ňom, ale aj o úcte, ktorú mu ako mučeníkovi prejavoval veriaci ľud.

Nájdený životopis je súčasťou veľmi vzácnej knihy, ktorú už v polovici minulého storočia považovali za raritu historických knižníc. Jeho autorom je taliansky minoritský páter Felice Antonio Argenti, vikár Svätého ofícia (tzn. inkvizície) v meste Terni. Dielo bolo vydané v roku 1711 a má názvov Effigie con un breve e succinto raguaglio della Vita, di alcuni religiosissimi Uomini, a pie Donne, che a´ tempi nostri hanno fiorito in santità e virtù nell’Ordine Serafico dei Minori Conventuali di San Francesco. Už samotný titul prezrádza, že tí, o ktorých kniha hovorí, majú v cirkvi povesť svätosti. Kniha je kompiláciou textov hagiografického charakteru. Obsahuje 15 obrazov mediritín Božích sluhov, pričom každý portrét sprevádza krátky dvojstránkový životopis napísaný dobovou taliančinou.

Aké informácie obsahuje nájdený dokument?L.1 Rb 58 Effigie di alcuni religiosi 2

Text pátra Argentiniho uvádza čitateľa do problematiky vnútorných náboženských a stavovských vojen, i obdobia tureckého nebezpečenstva pre Uhorsko na počiatku 17. storočia. Iglódi sa mal narodiť v roku 1621. Životopisec nehovorí pri Štefanovom narodení o jeho šľachtickom pôvode, hoci správy zo 17. storočia túto skutočnosť uvádzajú. Podľa odborníkov na hagiografické texty bolo však v 17. storočí príznačné, že životopis Božieho sluhu sa začínal zmienkou o jeho urodzenom pôvode, hoci to nemuselo zodpovedať skutočnosti. Keď páter Argentini túto zmienku vynechal, zdôraznil inú skutočnosť: "Štefan uzrel svetlo sveta, bol  však od narodenia slepým na svetlo z neba" – tým chcel povedať, že budúci rehoľný mučeník sa nenarodil v katolíckej, ale v kalvínskej rodine, v ktorej katolícka viera bola považovaná za bludy.

Ako sa Štefan stal katolíkom

V oblasti, kde Boží sluha vyrastal, pôsobili minoritskí misionári, ktorí mali za úlohu rekatolizovať Uhorsko misijnými kázňami. Objavovali sa i v Štefanovom rodisku. Jeho rodičia ich vraj nechceli počúvať, ale keď začal mladý muž dospievať, bol Božou milosťou povzbudený k odkrývaniu pravdy. Začal teda podľa životopisca sám vyhľadávať misionárov, aby pozorne počúval ich kázne, nad ktorými sa potom hlboko zamýšľal. S pomocou Božou vraj napokon dospel k poznaniu, že katolícka cikrev je jedinou cestou k spáse. Jedného dňa potom predstúpil pred pátrov a hodil sa na kolená. Poprosil so slzami v očiach a s ľútosťou o rozhrešenie z vieroučných omylov, ktoré kedysi vyznával, a žiadal o prijatie do katolíckej cirkvi.  Mladý muž vraj hneď prosil pátrov, aby ho prijali i do rehole ako laického rehoľného brata, pretože chcel zvyšok života prežiť v kajúcnosti za svoje hriechy. Životopisec ale priznáva, že Štefan bol „takmer nevinný“ čo sa týka jeho predošlého náboženského vyznania. Prijatiu do noviciátu sa vraj tešil celým svojím horlivým duchom.

To, čo sa nesmie zamlčať

Počet a druh sebazaprení, pôstov, umŕtvení a skutkov pokánia tohto mladého muža bol vraj neopísateľný, preto sa životopisec vzdáva ich vymenovania, no aspoň jednu jeho duchovnú vlastnosť túži čitateľom priblížiť, lebo sa vraj nesmie zamlčať: má to byť obrovská láska k Bohu i k blížnemu, ktorou Štefan tak vynikal, že ho autor prirovnáva k "Mongibellu lásky" (Mongibello je dobový názov sopky Etna). Tak, ako túto horu nikdy nezaplavia vlny mora, ani horlivosť brata Štefana nemala nikdy vyhasnúť, tvrdí páter Argentini. Podľa životopisca tento mladý muž povzbudzoval skúsených pátrov ku častejšiemu kázaniu a k prednáškam na duchovné témy. Často vraj opúšťal kláštor, vychádzal ako láskou pobláznený na ulice a na polia a zvolával úbohých ľudí ku svojmu kláštoru, kde mali z úst pátrov počúvať Božie slovo, aby mohli tak, ako kedysi on, nájsť cestu do katolíckej cirkvi.

Mučenícka smrť

Pri opise mučeníckej smrti životopisec spomína, že Štefana zavliekli do lesa jeho kalvínski rodáci, ktorí ho chceli sľubmi a hrozbami prinútiť, aby sa vdal katolíckej viery i minoritského habitu. Štefan bol však neoblomný a tvrdil, že chce umrieť ako katolík a minorita. Začal dokonca svojich trýzniteľov presviedčať, aby sa vzdali svojich omylov a stali sa tiež katolíkmi. Tí mu však dvoma ranami mečom urobili na hlave smrteľnú ranu v tvare kríža, ktorá vraj prerazila lebku na štyroch miestach. Životopisec komentuje udalosť slovami: „Takto zafarbil purpurom vlastnej krvi žiarivé rúcho svojej nevinnosti“.

L.1 Rb 58 Effigie di alcuni religiosi 46Úcta ľudí a milosti vyprosené na jeho príhovor

Zaujímavé sú správy o pochovaní brata Štefana. Z dokumentov archívu Kongregácie pre šírenie viery vieme, že brata Štefana pochovali dňa 16. novembra v premonštrátskej prepozitúre v Lelesi. Páter provinciál, ktorý kongregáciu o všetkom podrobne informoval, vraj na pohrebe nebol. Krátko potom veci prešetril a požiadal biskupa Šimandiho, sídliaceho v Lelesi, aby dovolil preniesť telo mučeníka do kostala v Rade. V tom čase to však vraj ešte nebolo možné. Životopis, ktorý sme teraz objavili, bol napísaný o sedem desaťročí neskôr. Vyplýva z neho, že Štefan Iglódy bol už v roku 1711 pochovaný vo farskom kostole v Rade. Autor spomína slávnostné prinesenie jeho ostatkov do tamojšieho kostala i nebývalú úctu, akú mu pri tejto príležitosti so slzami v očiach prejavovali veľké zástupy veriacich. Z opisu tohto uloženia ostatkov nie je úplne jasné, či sa jedná o pohreb bezprostredne po smrti, alebo o neskoršie prenesenie Štefanových relikvií. Argentini však tvrdí: „Veľký Boh jasne preukázal, ako si váži tohto nevinného rehoľníka, ktorý obetoval svoj život jeho majestátu a slobodone ho odovzdal pre vieru. Na príhovor tohto nového mučeníka udelil totiž najpozoruhodnejšie milosti tým, ktorí ho s čistým srdcom o ne prosili“.