Regula sv. Františka s komentárom

Podrobnosti
Uverejnené: 07. november 2026
Prečítané: 81x

Sv. František hovorieval, že „regula je knihou života, nádejou spásy, dreňou evanjelia, cestou dokonalosti, kľúčom raja, znamením večnej zmluvy.

Všetci by ju mali mať, všetci by ju mali dôkladne poznať“ (Sv. Bonaventúra: Väčšia legenda 208; FP 797).

Preto sa ju my minoriti učíme v noviciáte naspamäť. Je dobré aj neskôr si ju zachovávať v pamäti a uvádzať do života. Na noviciáte, pred takmer 30 rokmi som čítal a spoznámkoval som si komentár k regule od kapucína br. Gabriela Bartoszewského. Už vtedy sa vo mne zrodila túžba, aby som aj ja raz napísal komentár, v ktorom zachytím to najdôležitejšie, čo som vďaka nej objavil, k čomu som sa dopracoval. Verím, že tak ako mne, aj iným môžu tieto myšlienky pomôcť v porozumení tajomstva života, priorít a najmä významu modlitby v každodennom živote.

Bula pápeža Honória III. o Regule Menších bratov.

Honórius, biskup, sluha sluhov Božích. Milovaným synom, bratovi Františkovi a ostatným bratom z Rehole menších bratov, pozdrav a apoštolské požehnanie.

Býva zvykom Apoštolskej stolice prejavovať priaznivú ochotu zbožným prianiam a počestným túžbam žiadateľov. Preto, milovaní synovia v Pánovi, naklonený vašim zbožným prosbám, regulu vášho rádu, schválenú našim predchodcom blahej pamäti pápežom Inocentom, obsiahnutú v tomto liste, Vám pápežskou právomocou potvrdzujeme a ochranou tohto listu zabezpečujeme. Jej znenie je takéto:

  • Táto bula z 29.11.1223 začína slovami Solet annuere = zvyčajne prejavuje ochotu – toto „áno“ Apoštolskej stolice podobne ako Máriino „fiat“ znamená začiatok nového života, začiatok vtelenia Božieho Ducha na tento svet, skutočný začiatok rehole, ako o tom hovorí aj názov prvej hlavy (V mene Pánovom sa začína život Menších bratov).
  • Názov Rehoľa menších bratov – lat. Ordo fratrum minorum – ordo vyjadruje poriadok; fratrum – bratstvo bolo známe aj v iných spoločenstvách, František zdôrazňuje rovnosť bratov, čo sa prejavilo o.i. v možnosti odvolať generálneho ministra; minorum – menších – v tom období sa spoločnosť delila na minores – menších, kam patrili aj mešťania a majores – väčších (šľachta, vyššie duchovenstvo), kam sa František pôvodne chcel dostať, keby sa preslávil v boji a stal sa rytierom.
  • Pápež Honorius sa odvoláva na predchádzajúce (ústne) schválenie reguly Inocentom III. z roku 1209. Čím zdôvodnil, prečo nezachoval nariadenie IV. lateránskeho koncilu (1215) o zákaze nových regúl.
  • Brat Tomáš z Celano, Františkov prvý životopisec, potvrdzuje Inocentovo ústne schválenie prvotnej reguly po krátkom váhaní a prorockom sne o rúcajúcej sa Lateránskej bazilike, ktorú podoprel nepatrný mních (Františkánske pramene (FP) 602-603).
  • Inocent III. v r. 1204 napísal list Etsi nostra navicula, v ktorom delegoval cisterciánov a po ich neúspechu v r. 1208 delegoval všetkých horlivých obrancov viery na vykonávanie kazateľského úradu v regiónoch, kde sa šíria herézy. Šlo mu predovšetkým o prinavrátenie katarov, albigencov a iných skupín heretikov do Katolíckej cirkvi. Tieto okolnosti zrejme tiež zavážili pri jeho ústnom schválení Františkovej reguly v roku 1209.

Hlava I.

V mene Pánovom sa začína život Menších bratov

Toto je Regula a život Menších bratov: Zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista životom v poslušnosti, bez vlastníctva a v čistote. Brat František sľubuje poslušnosť a úctu pánu pápežovi Honoriovi a jeho riadne zvoleným nástupcom a rímskej Cirkvi. A ostatní bratia sú povinní poslúchať brata Františka a jeho nástupcov.

  • František vo svojom Testamente, ktorý nadiktoval niekoľko dní pred smrťou uviedol, že nikto mu neukazoval, čo má robiť, sám Najvyšší mu zjavil, že majú žiť podľa svätého evanjelia, dal to spísať niekoľkými slovami, ktoré pápež potvrdil (FP 116, 601). Po tejto ústne schválenej regule František napísal v r. 1221 tzv. Nepotvrdenú regulu (NReg), ktorá nedostala pápežské schválenie. Aktuálna regula (Reg) je v poradí tretia. Výslovne sa v nej spomína pápežský dekrét o zákaze opúšťania rehole (Hlava II.) ako aj kardinál protektor (Hlava XII.), čo poukazuje na spoluprácu s Apoštolskou stolicou pri redigovaní textu.
  • Zachovávať neznamená len neprehrešovať sa voči evanjeliu, ale predovšetkým svojim životom ho udržiavať „čerstvé“, živé, aktuálne. Sv. Bonaventúra vo Františkovom životopise – tzv. Väčšej legende – napísal, že svätý František sa veľmi usiloval zapamätať si všetko, čo duchom pochopil a usiloval sa, aby to prinieslo ovocie, lebo nechcel prijímať Božiu milosť nadarmo (FP 1177, 1187; 2 Kor 6, 1). František hovorieval, že „regula je knihou života, nádejou spásy, dreňou evanjelia, cestou dokonalosti, kľúčom raja, znamením večnej zmluvy. Všetci by ju mali mať, všetci by ju mali dôkladne poznať“ (FP 797). Preto sa ju my minoriti učíme v noviciáte naspamäť a je dobré aj neskôr si ju zachovávať v pamäti a uvádzať do života.
  • Tri evanjeliové rady boli známe od počiatkov zasväteného života. Jedná sa o prijatie povolania nasledovať Krista poslušného až na smrť (Flp 2,8), žijúceho bez vlastníctva a vyzývajúceho predať všetko a rozdať chudobným (Mt 19,21), ktorý nemá ani kde hlavu skloniť (Mt 8,20), žijúceho v čistote, čo odporúčal aj sv. Pavol (1 Kor 7,8), čo však nie každému je dané pochopiť (Mt 19,11).
  • Poslušnosť pápežovi a Cirkvi je v prvej aj v záverečnej 12. hlave – je to rámec, ktorý vymedzuje život podľa reguly. V 10. hlave František píše, že bratia sa pre Boha sa zriekli vlastnej vôle. Poslušnosť má byť teda prejavom odovzdania sa Bohu, lásky a dôvery voči Bohu.

Hlava II.

O tých, čo chcú takýto život prijať a ako ich treba prijímať

Ak niektorí budú chcieť prijať takýto život a prídu k našim bratom, nech ich pošlú k svojim provinciálnym ministrom, lebo len im a nikomu inému nie je dovolené prijímať bratov. Ministri nech ich však starostlivo vyskúšajú z katolíckej viery a cirkevných sviatostí. A ak toto všetko veria a chcú verne vyznávať a až do konca pevne zachovávať a nemajú manželiek, alebo ak sú ženatí a ich manželky vstúpili do kláštora, alebo so súhlasom diecézneho biskupa im dali dovolenie a už zložili sľub zdržanlivosti a manželky sú v takom veku, že nemôže o nich vzniknúť podozrenie, nech im povedia slová svätého evanjelia, aby šli a predali všetko, čo majú a usilovali sa rozdať chudobným (porov. Mt 19, 21). Ak by to nemohli urobiť, stačí im dobrá vôľa. A bratia a ich ministri nech sa vyvarujú starať sa o ich časné veci, aby o nich mohli slobodne rozhodnúť, ako im vnukne Pán. Ak by však žiadali o radu, ministri ich môžu poslať k niektorým bohabojným ľuďom, aby podľa ich rady rozdali svoj majetok chudobným. Potom nech im dajú skúšobný odev, totiž dva habity bez kapucne, cingulum, spodky a kaparón až po cingulum, okrem prípadu, že by ministri podľa Božieho vnuknutia uznali niečo iné za vhodné. Po skončení skúšobného roku nech pod poslušnosťou sľúbia, že budú vždy tento život a Regulu zachovávať. A podľa dekrétu pána pápeža im nebude nijako dovolené z tejto rehole vystúpiť, lebo podľa svätého evanjelia: "Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo" (Lk 9, 62). A tí, čo už sľúbili poslušnosť, nech majú jeden habit s kapucňou, a kto by si prial, druhý bez kapucne. A ktorých núti potreba, môžu nosiť obuv. Všetci bratia nech sa s Božím požehnaním obliekajú do skromných odevov a môžu ich opravovať záplatami z hrubého súkna. Napomínam ich však a vyzývam, aby nepohŕdali ľuďmi a neposudzovali tých, čo sa obliekajú do jemných a pestrých rúch a požívajú vyberané jedlá a nápoje, ale skôr nech každý posudzuje seba a pohŕda sám sebou.

  • Spočiatku prijímal do rádu František osobne, neskôr cez provinciálnych ministrov.
  • Preskúšanie z viery a sviatostí bolo zvlášť dôležité v období šírenia mnohých heréz.
  • Možnosť, aby manželia nežili spolu predpokladá, že deti už nepotrebujú ich starostlivosť. Veď sv. Pavol píše: „Kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci“ (1Tim 5,8). Pre tých, ktorým to nebolo možné, František založil tzv. Tretí rád. Ich regulu napísal v r. 1221s kard. Hugolínom – neskorším pápežom Gregorom IX.
  • Snahu rozdať svoj majetok chudobným zaviedol ako normu Inocent III. v r. 1198, obsahuje ju aj Regula sv. Benedikta (58).
  • Druhý habit sa nosil kvôli zime, prípadne pri zdravotných problémoch pod hrubým bol jemnejší (FP 655). Cingulum je šnúrka, kaparón bol krátky plášť, ktorý dedinčania používali do dažďa. Reformy z r. 1260 zmenili aj predpisy týkajúce sa habitu. Zákaz opustiť rehoľu obsahuje aj Regula sv. Benedikta (58).
  • Prísnosť v spôsobe života nesmie viesť k posudzovaniu tých, čo žijú inak. Všetko máme konať z lásky; nikoho nemožno nútiť k takým, či iným prejavom lásky (porov. 1Kor 10,31) (z dôvodu, že sme ich prijali v našej reholi). Posudzovať môžeme slová a skutky, nie človeka (porov. 1Sol5,21).


Hlava III.

O cirkevných hodinkách, o pôste a ako majú bratia chodiť po svete

Klerici nech vykonávajú cirkevné hodinky podľa spôsobu svätej rímskej Cirkvi, okrem Žaltára, z ktorého môžu mať breviáre. Laici však nech sa modlia dvadsaťštyri Otčenášov za Matutinum, za Chvály päť, za Prvú, Tretiu, Šiestu a Deviatu, za každú z nich sedem, za Vešpery dvanásť, za Kompletórium sedem a nech sa modlia za zomrelých. A nech sa postia od sviatku Všetkých svätých až do Narodenia Pána. Tých však, čo zachovávajú dobrovoľne svätý pôst, ktorý sa začína po Zjavení Pána a trvá nepretržite štyridsať dní, ktorý Pán posvätil svojím svätým pôstom (porov. Mt 4, 2), nech Pán požehná; ktorí ho však nechcú zachovávať, nie sú povinní. Avšak druhý pôst až do vzkriesenia Pána nech zachovávajú. Inokedy, okrem piatku, nie sú povinní sa postiť. Avšak v čase zrejmej potreby bratia nech nie sú povinní telesne sa postiť. Radím však, napomínam a vyzývam svojich bratov v Pánovi Ježišovi Kristovi, keď pôjdu svetom, aby sa nehádali, neškriepili o slová a neposudzovali iných, ale nech sú tichí, mierumilovní a skromní, vľúdni a pokorní, nech s každým úctivo hovoria, ako sa svedčí (porov. Tít 3, 2; 2Tim 2, 14). A nemajú jazdiť na koni, ak ich k tomu nenúti zrejmá potreba alebo choroba. Keď vstúpia do ktoréhokoľvek domu, nech najprv povedia: "Pokoj tomuto domu" (porov. Lk 10, 5). A podľa svätého evanjelia môžu jesť zo všetkých pokrmov, čo im predložia (porov. Lk 10, 8).

  • Cirkevné hodinky (liturgia hodín) sa v jednotlivých diecézach modlili odlišne. Jednotná modlitba podľa spôsobu svätej rímskej Cirkvi umožňovala bratom klerikom (diakoni, kňazi), aby prechádzajúc do inej diecézy nemuseli meniť spôsob modlitby. Táto prax našich bratov prispela k zjednoteniu modlitby Božieho ofícia v celej Cirkvi.
  • Okolo r. 1215 rímska kúria sa často sťahovala, preto obmedzila Hieronymov žaltár na breviár (lat. brevis – krátky). Podobne v NReg sv. František napísal, že bratia môžu mať knihy potrebné na modlitbu hodiniek; laici, ktorí vedia čítať, môžu mať žaltáre (knihu žalmov) (FP 10). Knihy boli v tom čase veľmi drahé. Laici (ktorí nevedeli čítať) sa za jednotlivé hodiny mali modliť stanovený počet Otčenášov. Takáto náhrada bola známa aj v iných reholiach a tretích rádoch. Je pozoruhodné, že hoci sa František takmer neustále modlil (porov. FP 445), nezaväzoval bratov k množstvu modlitieb.
  • František píše o 3 pôstoch: 1. pred Veľkou nocou – bol v Cirkvi nariadený pre všetkých; 2. pred Vianocami bol známy, ale nezachovával sa; 3. dobrovoľný po Zjavení Pána – nadväzuje na pôst, ktorý po svojom krste konal Ježiš na púšti. Pôst počas piatkov nariaďovalo cirkevné právo. Teda v porovnaní s rehoľami, kde bolo zakázané jesť mäso počas celého roka, bola Františkova regula veľmi mierna.
  • Kým NReg výslovne zakazovala aj vlastnenie akéhokoľvek zvieraťa (FP 41), Reg ponechala obmedzenie jazdy na koni len pre prípad zrejmej potreby alebo choroby.
  • Povolenie jesť pokrmy, ktoré bratom predložia je podobné Kristovým slovám „jedzte, čo vám predložia“ (Lk 10,8), no František neraz nejedol na hostinách, šiel si vyžobrať kúsok chleba z lásky ku Kristovi, ktorý sa pre nás stal chudobným (FP 661, 1127).

Hlava IV.

Bratia nemajú prijímať peniaze

Prísne prikazujem všetkým bratom, aby neprijímali peniaze alebo iné platidlá, ani sami, ani cez prostredníkov. Avšak o potreby chorých a o ošatenie ostatných bratov nech sa starajú ministri a kustódi s prispením duchovných priateľov, ako uznajú za vhodné, podľa podmienok miest, časov a studených krajov, pritom však, ako bolo povedané, nech vždy dbajú o to, aby neprijímali peniaze alebo iné platidlá.

  • Pán Ježiš toleroval, že Judáš nosil mešec a pravdepodobne ho aj posielal kupovať, čo potrebovali, prípadne dávať almužnu (porov. Jn 13,29). František v peniazoch videl veľké nebezpečenstvo prílišnej naviazanosti. NReg o peniazoch napísal: „Kto po nich túži alebo ich cení viac ako kamene, toho chce diabol oslepiť“ (FP 28).
  • O ošatení s ohľadom na studené kraje nachádzame predpis aj v Regule sv. Benedikta (55).


Hlava V.

O spôsobe práce

Bratia, ktorým dal Boh milosť pracovať, nech pracujú verne a zbožne, totiž tak, aby sa vyhli záhaľke, ktorá je nepriateľkou duše, a tak v sebe nevyhasili ducha svätej modlitby a zbožnosti, ktorému majú slúžiť všetky ostatné časné veci. Ako odmenu za prácu nech prijímajú životné potreby pre seba a svojich spolubratov okrem peňazí a platidiel, a to pokorne, ako sa svedčí na Božích služobníkov a nasledovníkov svätej chudoby.

 - Všetko je darom od Boha – čo máš, čo si nedostal? – pýta sa sv. Pavol (1 Kor 4,7); teda aj schopnosť pracovať je Boží dar. Máme ho využívať tak, aby sme rástli v zbožnosti – práca má vyjadrovať naše „áno“ Bohu – „áno“ využitiu talentov, ktoré nám zveril. Takto sa máme stále modliť (1 Sol 5,17n).

- V Liste bratovi Antonovi František napísal: „súhlasím, aby si bratom prednášal posvätnú teológiu, len pri tom úsilí neuhášaj ducha modlitby a zbožnosti, ako o tom píše Regula“ (FP 252). Aj teologické poznatky sú len čiastočné, nedokonalé (porov. 1 Kor 13,8-13), majú slúžiť modlitbe a zbožnosti – schopnosti neustále hovoriť Bohu „áno“. Ak tomuto účelu neslúžia, môžu škodiť.

- Práca má byť v prvom rade modlitbou; vďaka nej bratia majú získavať to, čo potrebujú pre život; má byť svedectvom pokory Božích služobníkov.

Hlava VI.

Bratia si nemajú nič privlastňovať. Ako majú prosiť o almužnu. O chorých bratoch

Bratia nech si nič neprivlastňujú, ani dom, ani miesto, ani nijakú vec. Ale ako pútnici a cudzinci na tomto svete (porov. 1Pt 2, 11), nech v chudobe a pokore slúžia Bohu, nech s dôverou chodia pýtať almužnu a nech sa za to nehanbia, lebo aj Pán sa na tomto svete stal pre nás chudobným (porov. 2Kor 8, 9). To je tá vznešenosť úplnej chudoby, ktorá vás, mojich najmilších bratov, ustanovila za dedičov a vládcov nebeského kráľovstva, na veci vás urobila chudobnými, ale povýšila čnosťami (porov. Jk 2, 5). Toto nech je váš podiel, ktorý vedie do krajiny žijúcich (porov. Ž 142, 6). Toho sa, najmilší bratia, celkom pridŕžajte a pre meno nášho Pána Ježiša Krista na tomto svete nechcite mať nikdy nič iné. A kdekoľvek bratia sú alebo sa budú zdržiavať, nech sa správajú k sebe navzájom ako domáci. A bez strachu nech jeden druhému vyjavia svoje potreby, lebo ak matka živí a miluje svojho telesného syna (porov. 1Sol 2, 7), či nie omnoho viac má každý milovať a starať sa o svojho duchovného brata? A ak z nich niekto ochorie, ostatní bratia nech mu slúžia tak, ako by si to sami priali (porov. Mt 7, 12).

  • Samotná Reg dovoľuje, aby bratia mali habit(y), breviáre. V Testamente (z r. 1226) František píše, aby bratia neprijímali kostoly a chudobné príbytky, ak nie sú v súlade so svätou chudobou (FP 122). Teda už za svojho života František zrezignoval z úplného zákazu vlastníctva a to aj domov a kostolov. Ako pútnici a cudzinci sa nemáme priväzovať k ničomu na tomto svete.
  • Chudoba je nástrojom na pripodobnenie sa Pánovi; na zjednotenie sa s ním – jeho prítomnosť v nás (Jn 14,23) je tou časťou, ktorá nás vovádza do krajiny žijúcich (porov. Ž 142, 6), nakoľko Božie kráľovstvo je medzi nami (Lk 17,21); chudoba má zároveň viesť k čnostnému životu.
  • Duchovná blízkosť by mala byť oveľa silnejšia ako pokrvná. Pán Ježiš nad pokrvnú blízkosť svojej mamy vyzdvihol duchovnú, keď povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk11,28). Táto blízkosť by sa mala prejaviť aj v starostlivosti o bratov, najmä o tých chorých. František, ako na viacerých miestach, aj tu uplatňuje evanjeliové zlaté pravidlo robiť druhým to, čo chceme, aby druhí robili nám.


Hlava VII.

Aké pokánie sa má uložiť bratom, ktorí zhrešili

Keby niektorí z bratov, zvedení nepriateľom, smrteľne zhrešili a išlo by o také hriechy, o ktorých sa bratia dohodli, že sú vyhradené samotným provinciálnym ministrom, menovaní bratia sú povinní obrátiť sa na nich čo najrýchlejšie a bez meškania. Ak sú samotní ministri kňazmi, nech im milosrdne uložia pokánie; ak nie sú kňazmi, nech ho uložia prostredníctvom iných kňazov rádu, ako uznajú pred Bohom za najlepšie. Nech sa nehnevajú a nerozčuľujú pre hriech iného, lebo hnev a rozčuľovanie u nich aj u ostatných prekážajú láske.

  • Čo sa týka hriešnikov, v Liste ministrovi František píše, aby daný minister prejavil milosrdenstvo každému bratovi, ktorý hľadal milosrdenstvo. Ak ho nehľadal, minister sa ho má opýtať, či netúži po odpustení. Potom ho má milovať viac ako Františka, aby ho pritiahol k Pánovi (FP 235).
    • V Testamente František píše, že brata, ktorý sa nechce modliť ofícium podľa Reguly, treba poslať ako väzňa k ministrovi a ten ho má predviesť pred kardinála protektora (FP 126).
    • Jedná sa zrejme o rozdiel, keď niekto hreší kvôli svojej slabosti alebo z tvrdohlavosti.
  • Pavol píše: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef4,26). Treba sa teda usilovať, aby sme hnev, či inú zlú emóciu neprenášali do ďalšieho dňa. Svätý František v Napomenutiach odporúča „nerozhorčovať sa nad neprávosťou, ale z lásky k Bohu sa trápiť pre hriech jeho duše“ (FP 158). V prípade ťažkostí sa treba „tak dlho pred Otcom modliť, kým mu neprinavráti svoju spásnu radosť“ (FP 709).
  • V Liste ministrovi nachádzame návrh, ako by mohla znieť táto hlava Reguly, ktorá má byť zhrnutím všetkých hláv, v ktorých sa hovorí o smrteľných hriechoch (FP 237-239). Zrejme sa tu myslí NReg 5; 13. Pre prípad smilstva v NReg 13 (FP 39) navrhoval vylúčenie z rehole.


Hlava VIII.

O voľbe generálneho ministra tohto bratstva a o svätodušnej kapitule

Všetci bratia musia mať vždy jedného z bratov tejto rehole za generálneho ministra a sluhu celého bratstva a musia ho prísne poslúchať. Keď zomrie, provinciálni ministri a kustódi majú zvoliť nástupcu na svätodušnej kapitule, na ktorú sa provinciálni ministri majú vždy spolu zísť, kam určí generálny minister a to raz za tri roky, alebo v inej dlhšej, či kratšej dobe, ako to menovaný generálny minister nariadil. Keby však všetkým ministrom a kustódom bolo zrejmé, že generálny minister nestačí na službu pre spoločné blaho bratov, menovaní bratia, ktorým je zverená voľba, sú v mene Pánovom povinní zvoliť si iného za kustóda. Po svätodušnej kapitule jednotliví ministri a kustódi, ak budú chcieť a uznajú za vhodné, môžu ešte v tom roku zvolať bratov na kapitulu.

  • Slovo minister je z lat. minister, ktoré znamenalo „služobník“, „pomocník“. Vzniklo z koreňa minus („menší“, „nižší“), označovalo osobu nižšieho postavenia, ktorá slúži alebo pomáha. Slovo kustód je z lat. custos – strážca, ochranca, opatrovník, dozorca. Podobne gvardián z lat. guardianus – to z germánskeho koreňa ward / wart / gard – strážiť, chrániť, dávať pozor. V Napomenutiach čítame, že predstavení sa tak „majú chváliť z úradu, akoby boli vyznačení na úlohu umývania nôh bratom“ (FP 152).
  • Už v r. 1217 bolo potrebné rozdeliť rehoľu na provincie; v r. 1220 sa František vzdal vedenia rehole.
  • V Liste ministrovi vidíme, že kapituly mali aj zákonodarnú moc (FP 237-239).
  • lateránsky koncil (1215) nariadil, aby sa predstavení všetkých rehoľných komunít stretli každé tri roky na provinciálnych kapitulách.


Hlava IX.

O kazateľoch

Bratia nech nekážu v biskupstve toho biskupa, ktorý im to zakázal. Nikto z bratov nech sa neodváži kázať ľudu, ak ho generálny minister tohto bratstva nevyskúšal a neuznal za schopného, a nebol mu zverený kazateľský úrad. Napomínam a vyzývam bratov, aby v kázňach, ktoré konajú, bola ich reč premyslená a jasná (porov. Ž 12, 7; Ž 18, 31), na úžitok a vzdelanie ľudu. Nech mu kážu o chybách a čnostiach, treste a sláve, a to stručne, lebo Pán hovoril na zemi krátkou rečou (porov. Rim 9, 28).

  • Na výzvy synody v Ríme (1059) reagovala tzv. Gregoriánska reforma (vrchol dosiahla za Gregora VII. (1073-1085)). Zdôrazňovala návrat k evanjeliovému a apoštolskému spôsobu života, odporúčala klerikom žiť v spoločenstvách. Postupne sa začali šíriť spoločenstvá regulárnych kanonikov. Vyznačovali sa spoločným životom – spoločná strecha, stôl, modlitba. V r. 1179 Alexander III. dovolil skupinám kajúcnikov, tzv. valdéncom, skladať sľub chudoby. Nedovolil im však kázať bez súhlasu ordinára. Keďže toto nariadenie nezachovávali, Lucius III. ich už v r. 1185 odsúdil. Hoci Inocent III. v r. 1208 dovolil všetkým horlivým obrancom viery vykonávať kazateľský úrad, táto otázka bola v čase šíriacich sa heréz a nedostatočnej formácie kléru veľmi citlivá.
  • Ak v Reg František pre kazateľskú činnosť vyžaduje súhlas miestneho biskupa a generálneho ministra, v Testamente odmieta kázať aj vo farnostiach, kde s tým farár nesúhlasí (FP 112). Brat Tomáš z Celano zaznamenal Františkove slová: „Pán nás poslal, aby sme podporovali kňazov a starali sa o spásu duší; aby sme dopĺňali to, čo kňazom chýba... Ak ich chyby bránia spáse duší, uvedomte si, že pomsta patrí Bohu a že on odplatí vo svoj čas. Preto sa podriaďujte cirkevnej vrchnosti, aby – ak záleží na vás – nevznikla žiarlivosť. Ak budete ľuďmi pokoja, získate Pánovi nielen ľud, ale aj kňazov, a to je Pánovi milšie, než keby ste mu získali len ľud, ale pohoršovali kň Zakrývajte teda ich chyby, vynahradzujte ich početné nedostatky a keď to robíte, buďte čo najpokornejší“ (FP 730).
  • Františkov postoj ku kazateľskej službe brat Tomáš opísal slovami:

„Božie slovo chcel mať v službe tých, ktorí by sa venovali štúdiu duchovných vecí a neboli by zamestnaní inou prácou. Hovoril, že sú veľkým Kráľom vybraní na to, aby prikázania, ktoré prijímajú z jeho úst, ďalej odovzdávali ľuďom. A tiež hovoril: »Kazateľ musí najprv v modlitbe načerpať to, čo potom posvätnou rečou vydáva zo srdca; najprv musí rozohriať svoje srdce, aby nehovoril len chladné slová.« Hovoril aj, že tento úrad je ctihodný a ctihodní sú tí, ktorí ho dobre vykonávajú. »Sú,« hovoril, »životom tela, bojovníkmi proti zlým duchom, svetlom sveta.«  Učiteľov teológie považoval za hoden ešte väčšej cti. Pre všetkých dal totiž raz napísať: »Všetkých teológov a tých, ktorí nám prednášajú Božie slovo, musíme veľmi vážiť a preukazovať im úctu ako tým, ktorí nám dávajú ducha a život.«“ (FP 747)


Hlava X.

O napomínaní a karhaní bratov

Bratia, čo sú ministrami a sluhami ostatných bratov, nech navštevujú a napomínajú ostatných bratov a pokorne a láskavo ich naprávajú a nech im neprikazujú nič, čo by bolo proti ich duši a našej Regule. Podriadení bratia nech si však uvedomia, že pre Boha sa zriekli vlastnej vôle. Preto im prísne prikazujem, aby poslúchali svojich ministrov vo všetkom, čo sľúbili Bohu zachovávať a čo nie je proti ich duši a našej Regule. A kdekoľvek sa nachádzajú bratia, ktorí by vedeli a poznali, že nemôžu Regulu v jej duchu zachovávať, môžu a majú sa obrátiť na svojich ministrov. Ministri nech ich príjmu láskavo a dobrotivo a nech sa k nim správajú tak prívetivo, aby s nimi mohli hovoriť a konať ako páni so svojimi sluhami, lebo tak to má byť: aby ministri boli sluhami všetkých bratov. Napomínam však a povzbudzujem bratov v Pánu Ježišovi Kristovi, aby sa chránili všetkej pýchy, márnej slávy, závisti, lakomstva (porov. Lk 12, 15), starostí a znepokojovania sa o tento svet (porov. Mt 13, 22), ohovárania a reptania. A tí, čo nevedia čítať a písať, nech sa nestarajú o to, aby sa to naučili, ale nech pamätajú na to, že nadovšetko majú túžiť po tom, aby mali Pánovho Ducha a jeho sväté pôsobenie, aby sa k nemu vždy s čistým srdcom modlili, aby boli pokorní a trpezliví v prenasledovaní a chorobe, aby milovali tých, čo nás prenasledujú, hanobia a tupia, lebo Pán hovorí: "Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú a o vás zle hovoria" (porov. Mt 5, 44). "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo" (Mt 5, 10) "Ale kto vytrvá do konca, bude spasený" (Mt 10, 22).

  • Úlohou ministra je predovšetkým navštevovať a venovať sa bratom s ťažkosťami. Veď „lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt9,12). Čo sa týka poslušnosti, v Napomenutiach Františka nachádzame slová:

„A hoci by podriadený videl niečo lepšie a užitočnejšie pre svoju dušu než to, čo prikazuje predstavený, nech to dobrovoľne prinesie Bohu ako obetu a nech sa snaží splniť prianie predstaveného.  To je poslušnosť z lásky (por. 1Pt 1,22), pretože je milá Bohu i blížnemu. Ak predstavený vydá nejaký príkaz nezhodný s jeho svedomím, nech ho nepočúvne, nech ho však neopúšťa. A ak z toho dôvodu bude niekým prenasledovaný, nech ho pre Boha ešte viac miluje. Pretože kto radšej bude znášať prenasledovanie, než aby sa mal odlúčiť od bratov, ten skutočne zotrváva v dokonalej poslušnosti, lebo oddáva svoj život za svojich bratov (por. Jn 15,13). Je totiž mnoho rehoľníkov, ktorým sa zdá, že vidia lepšie veci, ktoré by mohli spraviť, než tie, ktoré prikazujú predstavení; tí sa obzerajú späť (por. Lk 9,62) a vracajú sa k tomu, čo ich vlastná vôľa vyvrátila (por. Pris 26,11; 2 Pt 2,22). Tí sú vrahmi a svojim zlým príkladom zahubia mnoho duší.“

  • Hlavnou snahou rehoľníka má byť získanie Pánovho Ducha (podobne v 5. hlave sa píše, že duchu svätej modlitby a zbožnosti majú slúžiť všetky časné veci). Získava sa neustálou modlitbou, cvičením sa v pokore, trpezlivosti, v láske k nepriateľom.


Hlava XI.

Bratia nemajú chodiť do ženských kláštorov

Prísne zakazujem všetkým bratom, aby nemali podozrivé styky alebo reči so ženami, taktiež aby nechodili do ženských kláštorov okrem tých, ktoré dostali od Apoštolskej stolice osobitné povolenie. A nemajú byť kmotrami mužom alebo ženám, aby pri tej príležitosti nevzniklo pohoršenie medzi bratmi alebo o bratoch.

  • V NReg František varuje bratov, aby nemali neslušné pohľady na ženy a aby ich nenavštevovali; nemali s nimi viesť rozhovory; v niektorých rukopisoch sa uvádza, že nemajú ísť s nimi cestou sami, ani nemajú jesť s nimi pri stole z jednej misy (FP 38). Sv. Bonaventúra o Františkovi napísal: „Prikazoval, aby sa dôkladne strážili dôvernosti s ženami, rozhovorov a pohľadov na ne“ (FP 1092). Na kráse a pôvabe žien nie je nič zlé, no sv. Bonaventúra ďalej zaznamenal: „Domnieval sa, že nie je bezpečné vtlačiť si ich podoby do vnútra, pretože môžu buď znova rozpaľovať iskru skroteného tela, alebo znečistiť lesk cudnej mysle“ (FP 1092).
  • Zákaz byť krstným otcom bol bežný aj v iných reholiach. Dôvodom bol predovšetkým bozk, ktorý si zvyčajne dávali krstní rodičia a mohol spôsobiť pohoršenie.


Hlava XII.

O tých, čo idú medzi Saracénov alebo iných neveriacich

Bratia, ktorí by chceli ísť z Božieho vnuknutia medzi Saracénov a iných neveriacich, nech žiadajú dovolenie od svojich provinciálnych ministrov. Ministri však nech dajú povolenie iba tým, ktorých uznali za súcich na toto poslanie. A tiež pod poslušnosťou ukladám provinciálnym ministrom, aby si vyžiadali od pána pápeža jedného z kardinálov rímskej Cirkvi, ktorý by bol správcom, ochrancom a napravovateľom bratstva, aby sme boli vždy poddaní a podriadení svätej rímskej Cirkvi a vytrvali v katolíckej viere (porov Kol 1, 23), aby sme zachovávali chudobu, pokoru a sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, čo sme pevne sľúbili. Nech teda nikomu z ľudí nie je dovolené túto listinu nášho potvrdenia porušiť alebo sa jej opovážlivo protiviť. Kto by sa však o to opovážlivo pokúšal, nech vie, že upadne do nemilosti všemohúceho Boha a jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.

Dané v Lateráne 29. novembra, v ôsmom roku nášho Pontifikátu.

  • Saracéni bolo dobové pomenovanie Arabov, v tom čase boli automaticky chápaní ako moslimovia.
  • Je to historicky prvá regula, ktorá zahŕňa misie k neveriacim. František v Nepotvrdenej regule predkladá dva spôsoby duchovného pôsobenia na misii:
    • nevyvolávať spory, kvôli Pánovi byť podriadený každej ľudskej ustanovizni (1 Pt 2,13) a vyznávať, že sú kresťania;
    • zvestovať Božie slovo, aby prijali vieru, dali sa pokrstiť a stali sa kresťanmi.

František v túžbe po mučeníctve a po obrátení moslimov použil druhý spôsob. Získal si obdiv sultána, nie však konverzie (FP 1260-1262, 1855-1856, 2690 -2691).

  • Ak v úvode Reguly sv. František píše úcte a poslušnosti pápežovi, teraz upresňuje, že sa to má diať najmä prostredníctvom kardinála protektora. Za Františkovho života ním bol kardinál Hugolín, ktorý sa v r. 1227 stal pápežom Gregorom IX. Ten v r. 1228 vyhlásil Františka za svätého.

Br. Martin Mária Kollár OFMConv.