logo

Počet zobrazení:: 492
Bl. Odorik Mattiuzzi
Piatok, 04 Február 2011 14:40

Čína bola v stredoveku odľahlou krajinou, ale veľmi lákavou a nie až tak neznámou, pretože na začiatku 13. storočia tam došiel najprv brat Ján z Montecorvina, ktorý bol prvým katolíckym misionárom v tejto krajine, a po ňom nasledovali ďalší bratia zo žobravých rádov, medzi nimi aj Odorik z Pordenone.

 

Odorik sa narodil vo Villanove blízko mesta Pordenone v Taliansku. Už ako 15-ročný si obliekol františkánsky habit a cez nejaký čas viedol dokonca pustovnícky život. V roku 1290, keď dovŕšil 25 rokov, bol vysvätený za kňaza v Udine, v severom Taliansku. Už od mladosti bol horlivým a obľúbeným kazateľom nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Ako 31-ročný, 6 rokov po svojej vysviacke, sa vydáva so spolubratmi Jakubom z Írska, Michalom z Benátok a Bernardom najprv na Stredný a neskôr aj na Ďaleký východ. Jeho cieľom bola Čína a „zakázané cisárske mesto“ Khanbaliq, dnešný Pekin. Cesta na mori a po zemi vo vtedajších časoch bola však neľahká, plná nástrah. Náš misionár sa vylodil najprv v Indii, kde pozbieral pozostatky štyroch spolubratov mučeníkov, potom na Cejlóne, Sumatre, Jáve a napokon na Indočínskom polostrove, odkiaľ sa vybral do Kanbaliku, kde biskup Ján z Montecorvina založil prvé kresťanské spoločenstvo.

 

Ján z Montecorvina sa nesmierne potešil jeho prítomnosti. Spoločne uctili a uložili v miestnom chráme pozostatky františkánskych mučeníkov, ktorí zomreli za šírenie v dobrej zvesti v neďalekej Indii, a dali sa do práce. Žiaľ, Odorik zostal v Číne iba tri roky, avšak boli to roky plné húževnatej práce medzi ľuďmi novej, bohatej kultúry a tradície. Pokrstil viac než 20.000 neveriacich. Bola to bez pochýb služba namáhavá, pretože vo vtedajších časoch neexistoval ešte pojem inkulturácie, ktorý Cirkev 20. storočia uznala za niečo nevyhnutné v dnešnom misijnom svete, a pritom vieme, že Čína bola veľkou mocnosťou, s viacerými tradičnými náboženstvami, z ktorých mnohé sa zrodili práve v tejto krajine.

 

Napriek tomu Menší bratia získali priazeň u ľudí aj u sultána, Veľkého chána, o čom hovorí aj sám Odorik: „Raz, keď sme sa dozvedeli, že cisár sa bude vracať do Kambaliku, ja, biskup (Ján z Montecorvina) a iní bratia vyšli sme mu oproti. Keď sa Veľký chán blížil k nám, zdvihli sme drevený kríž a začali sme spievať Veni creator Spiritus. Rozkázal si nás zavolať, potom zložil klobúk z hlavy, aby si uctil kríž, a ja som vzápätí nasypal kadidlo do kadidelnice. Biskup najprv incenzoval cisára a potom mu podal náš dar – jablká a on ich aj s pôžitkom ochutnal. Napokon biskup udelil všetkým požehnanie a my sme išli ponúknuť jablkami aj iných hodnostárov, ktorí sa vďaka našim bratom obrátili na kresťanstvo. Oni ich prijali ako veľmi hodnotný dar.“

 

Odorik a Ján z Montecorvina si uvedomovali, že práce v tejto odľahlej a rozsiahlej krajine je čoraz viac, a sami na to nestačili. Uvedomovali si, že vzdialenosť Európy od Číny je často neprekonateľná a namáhavá, veď zo spomínaných spolubratov Odorika – Bernarda, Jakuba a Michala – do cieľa dorazil iba Bernard. Napriek tomu Odorik sa odhodlal vydať na spiatočnú dvanásťtisíc-kilometrovú cestu do Európy, ale tentokrát už iba posúši. Prechádza cez Tibet, juhovýchodnú Áziu a v roku 1330 ho bratia už vítajú v Benátkach. Po tejto ceste, sa kroniky a životopisci odmlčali; o jeho ďalšej činnosti v Európe sa zachovalo neveľa.

 

Jedno je isté: cieľom jeho návratu bolo zorganizovať novú skupinu misionárov, a preto sa chcel osobne stretnúť aj s pápežom Jánom XXII. Napísal správu zo svojej misijnej cesty a žiadosť o nových misionárov. Žiaľ, jeho organizmus po takej náročnej ceste bol takmer vyčerpaný a nepodarilo sa mu už stretnúť zo Svätým Otcom. Zomiera v roku 1331 v kláštore Menších bratov v Udine. Hneď po jeho smrti jeho sväté telo, ako hovoria vtedajší biografovia, jasnelo zázrakmi, a tak obyvatelia Udine nedovolili, aby ho bratia pochovali hneď, v tichu a bez ceremónií, tak ako si to želal sám Odorik.

 

Aj keď proces jeho beatifikácie sa začal ihneď po jeho smrti, avšak pre smrť miestneho biskupa Guida Candidiho, ktorý proces viedol a zhromaždil aj dokumenty o zázrakoch, bol pozastavený. V roku 1750 sa proces beatifikácie Odorika otvoril nanovo a ukončil sa v roku 1755, keď kardinál Tamburini podpísal Dekrét o beatifikácii. Pozostatky bl. Odorika potom preniesli do Kostola Panny Márie Karmelskej v Udine.

 

Misia na Ďalekom východe vďaka novým odhodlaným bratom misionárom však pokračovala. Po smrti Odorika, ešte v tom istom roku 1331, sa vydali na cestu ďalší 50 misionári pod vedením pápežského delegáta Jána z Marignoli, ktorý dorazil so skupinou misionárov do Kanbaliku v r. 1342. Postupne prichádzali nové skupiny zapálených misionárov, ale počas dynastie Ming boli prenasledovaní, Katolícka cirkev v tejto krajine bola zakázaná a prestala takmer existovať. Orodenie misie a Cirkvi sa začalo až v 16. storočí s príchodom talianskeho jezuitu Matúša Ricciho a jeho spolubratov.

 

Modlitba k bl. Odorikovi:

Blahoslavený Odorik, apoštol Číňanov, oroduj za všetkých misionárov sveta, a zvlášť za tých, ktorí pôsobia na Ďalekom východe, aby boli otvorení na nové kultúry a nikdy im nechýbal zápal pre šírenie Božieho slova. Prosíme ťa aj za čínsky národ, aby otvoril dvere svojho srdca pre skutočnú slobodu, ktorú priniesol Kráľ kráľov, Ježiš Spasiteľ.

 

Máme online 53 hostí JoomlaWatch 1.2.12 - Joomla Monitor and Live Stats by Matej Koval

www.sakristia.sk

Prevádzkované na Joomla!. Copyright: Minoriti.sk. All rights reserved.